reklama

Keď vám raz akváriové rybičky prehovoria do duše

Hovorí sa, že ľudia sú v mnohom podobní zvieratám. Ja by som povedal, že sme až na bezvýznamné detaily úplne rovnaké tvory. Rovnako pudoví, rovnako bezcitní. Každý z nás jedinečný, všetci svojim spôsobom krásni. My ľudia sme dokonca, podobne ako nemá súčasť živého tvorstva tejto planéty, schopní žiť v zajatí. No na rozdiel od zvierat to robíme z vlastnej vôle.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)
Ján Hronský: Her and Dusty
Ján Hronský: Her and Dusty (zdroj: www.janhronsky.net)

Moje mačiatko tancovalo vo vani a ja som sa mu márne pokúšal umyť chrbát.
- Hanka, stoj chvíľu pokojne, - snažil som sa skrotiť dcéru slovami, ale márne. Labuť plastová zbesilo udierala svojimi dutými krídlami o hladinu vody a hecovala ju do extatického tanca, ktorý sa ľahko mohol skončiť zlomenou nohou. Skôr, ako by k tomu došlo, vytrhol som svoje dieťa zo spárov kúpelňového Poseidona a zabalil ju do osušky.
- Zzzzimmá-a, - lúčila sa s obecenstvom Hanka. Dúfal som, že po štvrťhodinovom kúpeli zaspí ako bábätko a ja jej dnes večer nebudem musieť čítať rozprávku.
- A rozprávka? – opýtala sa ihneď, ako som ju uložil do postele.
- Príde mamička, tá ti prečíta rozprávku. Dobrú noc, žabiatko.
Manželka už ležala v posteli, keď som vošiel do našej obývačko-spálne. Mala zatvorené oči a telo v rovnakej polohe, v akej zaspávala naša dcéra: prevrátená na bok, nohy skrčené, s kolenami kdesi takmer až pri prsiach. Obe dlane zopäté sťa pri modlitbe, zastrčené pod hlavou, ako keby bola na smrť pohádaná s vankúšom. Ľahol som si potichu za ňu a prstami som poodhalil kúsok jej chrbta spod nočnej košele. Jej pokožka voňala po sprche a mikroskopické chĺpky, ktoré boli viditeľné len zo vzdialenosti najviac piatich centimetrov, mi pripomínali tulenie mláďa. Dal som jej opatrný bozk a ihneď som sa cítil byť súčasťou mora.
- Dnes nie, miláčik. Mala som ťažký deň, som unavená - prehovorila ku mne ešte stále so zatvorenými očami.
- Malá chce rozprávku, - upokojil som ju.
- Nie si dnes na rade ty?
- Hej, som. Ale chce teba.Manželka sa pomaly posadila na posteľ, obula si papuče a odplávala na nich do vedľajšej izby. Presunul som sa na jej telom vyhriate miesto a snažil som sa snívať sen o dlhom spánku.
- Ach, ty vtipkár! Utekaj si splniť svoju otcovskú povinnosť, prac sa! - prerušila po pár minútach moje snívanie žena.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vždy keď som nemal sily na čítanie rozprávky, siahol som po Ezopových bájkach. Sú dostatočne krátke a záverečné poučenie vždy privolalo na tvár mojej dcéry akýsi zbožný výraz, ktorý mohol znamenať všeličo. Zamyslenie, údiv, nepochopenie. Nech už to znamenalo čokoľvek, Hanka ma už potom príliš nevnímala a do desiatich minútach spala ako zabitá. Niekedy zazneli otázky typu: aký to bol syr? Taký, čo sa dá pomazať na chlebík, alebo ten modrý, pokazený?
V ten večer som vybral príbeh, ktorý mne dospelému jedincovi pripadal tak neskutočný a nezmyselný, že som bo presvedčený o jeho dokonalom uspávacom efekte na ktorékoľvek dieťa. Bájka mala názov O líške a černicovom kríku a hlásala čosi také, že nemáme čakať pomoc od toho, kto nám nemôže pomôcť. V tomto prípade to bol ostnatý ker a bola to lenivá líška, ktorej sa nechcelo obísť priekopu pred živým plotom, preto sa ju pokúsila preskočiť. No pošmykla sa a v strachu pred pádom chňapla po černicovom kríku. Ten ju však škaredo poškriabal.
- Líška bola ustatá a hladná... – začal som čítať, ale Hanka ma ihneď prerušila.
- Kto je to líška? – opýtala sa. Líška? Čakal by som otázku, ako je možné, že černicový ker rozpráva, živý plot mi pripadal pre detský rozumček nepochopiteľnejší, ale líška?
- Ale Hanuľka, však ty vieš čo je líška, no? – dal som jednu overovaciu.
- Vtáčik?!
- Ale aký vtáčik! Líška je predsa... , no líška. Taký červený havo.
- Červený havo! – zažiaril jej okamžite v očiach a ja som dostal strach. – Aj ja chcem červeného hava, kúpme si červeného hava!
- To nejde Hanka, líška žije v lese, tu by sa jej nepáčilo, - splietal som nové teórie o ubytovacích návykoch neexistujúceho červeného psa.
- Klameš! Nechceš mi ho kúpiť, ako mi nechceš kúpiť bračeka! Ty ma nemáš rád!
Ach jaj. A sme doma.
- Ale mám, to vieš, že ťa mám rád. Keď chceš, zajtra pôjdeme do lesa pozrieť červeného hava, - opil som ju náhle nedopečeným rožkom. No bolo to zaručene reálnejšie riešenie, ako keby som povedal, že sa pôjdeme pozrieť do lesa na bračeka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Kam?! – opýtala sa ma žena ešte raz, keď som bol konečne v posteli. Líškal som sa jej telu, vlasom, duši, ako sa líška starý, opustený pouličný pes nohám čakajúcich na autobus.
- Ku babke do Klenovca, pozrieť líšky.
- Aké líšky?
- Tie Ezopove, veď vieš.Nevedela. Asi ani nechcela. Zajtra, v sobotu sme mali ísť do Viedne na nákupy. Na kávu, na koláč a tak. Na nič. Po daromnici, ako by povedala babka.
Ráno už bolo opäť všetko v poriadku. Manželka sa usmievala namiesto slnka, za oknami vládol studený začiatok marca. Usmievala sa, pretože my s malou sme išli pod Vepor, kde by ona najradšej strávila zvyšok života. Bolo to zvláštne. Mala prácu, ktorú nemohla len tak nechať a robiť ju v nejakom päťtisícovom meste. Moja polovička pracovala v rádiu a pokiaľ viem, v Klenovci žiadne rádio nefunguje, ani to povstalecké už nie. Za to ja, krčmár petržalských tieňov, architekt rodinných tragédií a hlavný skaut FC Predná Hora by som si svoju klientelu našiel kdekoľvek. Slovenská krčma je paranormálny jav, ktorý veky popiera všetky ekonomické teórie o konkurencii na trhu. Pretože každé, čo i len menšie mesto či dedina znesie neobmedzený, ale doslova bezhraničný počet pohostinských zariadení a pritom budú všetky prosperovať! Celý život ďakujem Bohu za tento úkaz, ktorého objasnenie komusi prinesie Nobelovu cenu. Ja som Bratislavu opustiť mohol, ale nechcel, žena nemohla, ale túžila potom. Zdala by sa to byť vyrovnaná partia, keby nie tých kulís: dvojizbový byt na okraji džungle, z okien výhľad na ďalšie okná. Všade hluk, ktorý si uvedomujem len po návrate z vidieka, väčšinu roka všade smog, ktorý v noci svieti nad mestom ako tlejúce mravenisko. Potom sa človek pozrie na výplatnú pásku, položí ju na druhú stranu váh a hoci to nesúhlasí si žiadnymi fyzikálnymi zákonmi, ten malý kus papiera váži skoro toľko, ako ten betón navôkol. Čudnejšie než červený havo, prisahámbohu.
- Utekám ku kaderníčke. Urobila som vám sendviče, sú v chladničke, na stole je termoska s čajom. Pozdravte babku a dávajte si na seba pozor, - lúčila sa so mnou manželka. Stál som pri dverách, odchlipkával som si z kávy a hlavou mi prebehlo, že je geniálna. Káva aj manželka. Najmä ona. Obidve. Naše dvere podopieral šťastný muž. Mal som z neho radosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta ubehla rýchlo, Hanke som počas nej rozprával kam ideme a čo tam uvidíme. Smerovali sme na Polomce pri Klenovci, kde za mojich detských čias starý Ďuriš choval líšky na kožuchy. Blízke okolie jeho obydlia zamoroval neznesiteľný smrad a temné tajomstvo, ktorého sa decká boja, ale nestránia. Hádzali sme mu do tých zverských obydlí šutre veľké ako päsť a potom sme utiekli. Ja som sa na tento výlet tešil asi viac ako dcéra. Chcel som ich opäť vidieť, tie líšky. Ich besnotu a zradu v očiach. Chcel som ich vidieť v klietke, postáť pri nich, cítiť, aké je to nemať strach. Byť prítomný niečomu zlému, ale nebáť sa.
Čo bude nasledovať, keď Hanka uvidí desiatky červených havov v klietkach?
Starý Ďuriš pred pätnástimi rokmi zomrel.
A líšky? No, nepredpokladám, že si založili bytový fond, zateplili klietky zvonka a sedia každý večer pred telkou s čipsami v papuli. Najskôr sa besnia kdesi po hore.
Ak nechcete, aby vaše dieťa prežilo traumatické detstvo, musíte mu neustále klamať. Najprv som to neznášal. Potom som si zvykol. Dokonca som na sebe pracoval, aby moje výmysly boli čo najfantastickejšie, ale pritom stále uveriteľné. Nevedel som však odhadnúť, kedy s tým prestať. Keď bude mať sedem, desať, trinásť rokov?
Zaparkovali sme u mojej mamy, zjedli sladké tvarohové rezance a vykročili na lov rozprávkových zvierat. Ako sme míňali cintorín, na jednom z mramorových a zaručene nepríjemne studených náhrobkov sedelo dospievajúce dievča. Jej ako havranie myšlienky čierne vlasy spletené do vrkoča šteklili nebožtíka na nose, také boli dlhé. A vrkoč! Ten som nevidel ani nepamätám. Hlavu si držala v dlaniach, akoby chcela dať všetkým naokolo jasne najavo, že už nechce nič počuť. Pozdravili sme sa jej, ako sa na dedine patrí.
Neodpovedala. Z dlaní jej vyrastali čierne kábliky nejakého miniatúrneho prehrávača, na perách šeptavo poskakovala generačná modlitba pre basu a bicie. Možno.
Po lúkach bol ešte stále rozliaty mokrý smútok odchádzajúcej zimy. Tenisky sme mali ihneď celé premočené a preto som chcel malú zobrať na plecia, ale nechcela. Utekala dopredu smerom, ktorý som jej naznačil kývnutím hlavy a zo zeme zbierala všetko to, čo medzi paneláky vietor bežne nezaveje: kamene zvláštnych tvarov a názvov, vysušené kravské lajná, dážďovky...
- No, a tu jeden ujo kedysi choval červených havov, - oznámil som, keď sme dorazili k opustenému murovanému domu a kope prehnitého dreva, ktoré kedysi zohrievali líščie kožuchy. – Ale už nechová, pozerám.
- Čo sa mu stalo? – opýtala sa Hanka.
- Najskôr zomrel.
- Prečo zomrel?
- Už bol asi veľmi, ale veľmi unavený, tak si išiel ľahnúť spať a viac sa nezobudil.
- Hmm, - vydala zo seba Hanka a ja som sa radoval, ako dobre som obišiel z tejto existencionálnej debaty.
- Ale môžeme sa ísť prejsť do hory, možno sa tam tí havovia presťahovali, - navrhol som.
- Oci, oni sa volajú líška, nie havovia, líška! – opravila ma dcéra.
Poza Hŕbky okolo niekoľkých domov a transformátora sme prešli až Pod Ostrú. Z malej studničky na okraji hory som nabral do fľaše vodu. Chvíľu som ju ešte niesol vo vaku, aby sa trochu zohriala.
- Nie sú v nej bublinky! – vzniesla námietku na kvalitu vody Hanka po tom, ako sa napila.
Boli sme už ďaleko od ľudských obydlí, uprostred hory, uprostred ničoho. Aspoň mne to tak pripadalo. Ešte ráno som si hovoril, ako si užijem divočiny, ticha, ale zrazu som toho nebol schopný. O takomto čase sme každú sobotu vyrazili na nákupy a panebože, na mňa to prišlo ako na nejakú bláznivú ženskú. Ja som dostal absťák ako delo! Moje telo sa dožadovalo prítomnosti stoviek ľudí, podprahovej hudby s podmazom zvuku pokladníc a záplavy tovaru, z ktorého si stačí iba vybrať. Ale nič také sa vôkol mňa nenachádzalo. Iba variácie zelenej farby mixované slabým vetrom. Chcel som sa opiť, na to som sa cítil.
Logol som si bezbublinkovej vody a očami pátral, kde mám dcéru.
Na Kozom chrbte sme si sadli na peň vyvráteného stromu a len tak sedeli. Nebol odtiaľ žiaden výhľad. Skoro ako u nás doma v byte. Malá sa zahryzla do salámového rožku a kývala nohami ako to decká zvyknú robiť. Boli sme ticho, každý kdesi vo svojich myšlienkach, v iných svetoch. Ľahol som si na ten mŕtvy strom, zatvoril oči a driemal.
Práve som bol na Artmedii, viedli sme nad Žilinou jedna nula a hral sa nádherný futbal. Odchlipkával som si z piva, kýval hlavou sprava doľava alebo opačne (podľa toho, kto útočil), užíval si to slnečné dopoludnie. Halenár práve krásne potiahol loptu po ľavej strane, keď ma zrazu ktosi potriasol za ruku a ja som sa oblial pivom. Celý nasratý som sa otočil, že čo sa doboha deje...
- Pssst! – utíšila ma jednoznačným gestom Hanka. Držala ma za rukáv a a druhou rukou ukazovala pred seba, kamsi do temných útrob lesa. Nič som tam nevidel. Potom sa tam čosi pohlo, vyšlo spoza stromu. Nebolo to vôbec ďaleko. Chcel som, aby to bola líška. Lenže na líšku to bolo o hodne väčšie, sivšie a zlovestnejšie.
Bol to vlk.
Srdce sa mi rozbúšilo viac, ako na futbale, v nohách som pocítil neuveriteľnú slabosť. Vôbec som nevedel, čo robiť a ani prinajmenšom som netušil, ako sa v takýchto situáciách štandardne zachová vlk. O seba som sa nebál, bál som sa o dcéru. Zjedol by ju aj s topánkami a do mňa by si už len tak zahryzol. Chvíľu požul a potom zrejme vypľul na zem.
- To je líška? – zašeptala Hanka.
- Nie. To je vlk, - povedal som a výnimočne to bola pravda. Žiaden červený havo. Hnusný sivý vlk. Niekoľko sekúnd sme všetci traja boli ticho a bez pohybu.
- Vlk? – opýtala sa ešte raz. O Červenej čiapočke sme po večeroch zatiaľ vynechali a Nu pagadi už tiež nie sú nejaký ten piatok v kurze.
- Vlk.
- Je pekný, - povedala s úsmevom dcéra. – Zoberieme si ho so sebou?
Skôr, ako by som stačil vymyslieť nejakú diplomatickú odpoveď na dcérin samovražedný program domestifikácie vlka, psisko potichu zmizlo. Ani do očí sme si nepozreli, ako to býva vo filmoch.
Nikto nezvíťazil.
Nikto nebol porazený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cestou dole sa už Hanka nechala ochotne odniesť na chrbte. Za pár minút mi spiaca fučala do ucha a púšťala na krk jednu slinku za druhou. A ja som len mlčal a kráčal opatrne dolu, medzi ľudí. Bol som v šoku. Bol som v šoku z toho, že som bol v šoku. Prekvapený vlastným strachom zo zvieraťa, hoci vycvičený pobytom v zverinci mesta, kde po sebe ľudia neustále štekajú, či strieľajú. Celý život v sebe nosíme nejakú obavu – z budúcnosti, z nepochopenia, z bezcitnosti. Kŕmime si v hlave strach pred ránom, keď zrazu nebudeme mať silu v rukách či myšlienkach, ktoré nás živia. Potom sa nám začne dariť a obavy pominú. Ale prídu ďalšie. Napríklad veríme v zlého vlka a zrazu sa ukáže, že ten zlý vlk je obyčajný flegmatik a my sme tí cholerici, ktorý pre svoj život potrebujú pocit stálej neistoty.
Fakt ma to dostalo. Ešte som myslel na tú Halenárovu akciu, či skončila gólom, myslel som na syna, ktorý ešte nežil, ale už spôsoboval vrásky na čele a myslel som, samozrejme aj na toho vlka. Snažil som sa spomenúť, či nebol aspoň trochu červený. Všetko by to dávalo aspoň trochu zmysel.
Chcel som byť ešte v ten deň s manželkou.
Rozlúčil som sa s mamou, spiacu princeznú naložil do auta a ešte pred súmrakom vyrazil na cestu domov. Zapol som rádio, stíšil zvuk. Po prvej pesničke sa zo záznamu ozval hlas mojej ženy:
Americkí vedci z Michiganskej univerzity pri trojročnom výskume zistili, že delfíny spolu komunikujú podobne ako ľudia a volajú na seba menom. Podľa nich tieto inteligentné cicavce chápu sami seba i ďalších zástupcov svojho druhu ako jedince s vlastnou totožnosťou.
Vedci nahrávali na plytčine pískanie delfínov a syntetizovali ho na počítači. Neskôr ho z reproduktorov inštalovaných pod hladinou prehrali naspäť delfínom, ktoré naň odpovedali. To ukázalo, že delfíny navzájom poznajú svoje mená, nielen hlasy. Pre vedu je to vzrušujúci objav, pretože znamená, že sa u delfínov vyvinuli rovnaké schopnosti ako u ľudí.
Takže milí poslucháči, ak k vám dnes prehovoria vaše akváriové rybičky, zostaňte pokojní. A počúvajte.
Je sobota, pár minút po šestnástej a vy počúvate reláciu Zverinec s Hanou.

Paľo SIBYLA

Paľo SIBYLA

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená(my) life /zo života motýľov/coffee stories /poviedky?/müsli /krátke zamüslenia/

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu