reklama

Šútin´ alebo Deň ako každý iný

-Žužu? -Hm? -Žužu, už si hore? -Uhm. -Žužu, urobme si dieťa. -Hm? -Dobre si počula, myslím, že už by sme mohli, - prednesiem s akýmsi pátosom, hodným významu slov, ktoré som vypustil do telami vyhriatej spálne. -Nie je to sotva šesť hodín, čo sme sa naposledy milovali? – povieš namiesto „hm?!“. -Nemyslím teraz na sex. Chcem potomka. Takže by si mi s tým mohla helfnúť? Sadneš si na posteľ. Nočnú košeľu máš takmer celú rozopnutú a tvoj pravý prsník, nádherný ružový prsník na mňa vypleští bradavku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)
Obrázok blogu

-Síce sme to už preberali najmenej päťkrát, ale dobre teda. Urobíme to takto, - začneš. Som celý vzrušený a čakám, ako budeš pokračovať. – Ja idem do kuchyne a pripravím nejaké raňajky. Ty pôjdeš do práce a požiadaš o zvýšenie platu. A keď sa tie moje raňajky budú dať zjesť a tebe zdvihnú, urobíme bábo. Čo ty na to?
Som si mohol myslieť, poviem si v duchu a šúcham papučami po podlahe smerom k wécku. Raňajky spravím aj ja, radšej. Nechám to na teba a dopadne to ako včerajšia večera. Skúsila si čínu zo sáčku, ale zdala sa ti málo pikantná, tak si ešte pridala chilli. Tiež zo sáčku. Myslel som, že mi to vypáli dieru do žalúdku.
V kúpelni sa vyzlečiem do pol pása a nad vaňou si umyjem tvár, pod pazuchami aj vtáka. Ako sa utieram, pri pohľadu do zrkadla ma celkom zamrazí. Miesto pupku mám na bruchu béžovú mušľu! Prizriem sa bližšie a vidím, že mušľa nie je na mojom bruchu, ale za ním, na stene z obkladačiek. V mojom bruchu diera väčšia ako päsť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ešte raz si prepláchnem oči. Stále je tam. Ľavá strana tela mi zamrzne celá od strachu, ale srdce mi bije vzrušením. Pomaly zodvihnem ruku a vložím dva prsty do toho otvoru. Cítim sa ako Kristus. Zrazu si predstavím, že mi tam zarastú a Žužu ma predá do cirkusu za obrovské prachy. Takže ich radšej hneď vytiahnem.
Vôbec som netušil, čo budem robiť. Či mám ísť k svojmu lekárovi, alebo čo. No musím priznať, že sa mi páčila, tá diera. Akoby dodala môjmu životu nový rozmer. Úplne som zabudol na dieťa.
- Drahý, čo tam robíš tak dlho? Treba mi cikať, - zaznie z kuchyne.
Preoblečiem sa za menej ako tri sekundy, raňajky (nechcite vedieť, čo to v skutočnosti bolo) si zabalím na desiatu.
-Pusa, utekám. Potrebujem si ešte pripraviť nejaké materiály na dnešnú poradu, - Zavolám do kúpelne, zatiaľ čo sa obúvam.
-A raňajky?
-Boli skvelé, ďakujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cestou do práce kupujem noviny a v kaviarni za kostolom si objednávam macchiato, aby sa nepovedalo, že úplne ignorujem mlieko na ráno. Mám asi dvadsať minút času.
Očami lietam po titulkoch článkov a dúfam, že snáď nájdem nejaké vysvetlenie pre moje perforované telo. Úplne sa ponorím do toho mora čerstvých bezcenných správ, pričom si ani nevšimnem, že k stolu oproti si prisadol muž v tropickej polokošeli. Tvár mu špatí neupravená brada, na predlaktí vytetovaný nápis: Lena.
Lena! V tom momente si spomeniem, že sme sa už raz stretli. Asi pred tromi rokmi, v supermarkete na konci mesta. Stál som vtedy v rade pri pokladni a ešte na poslednú chvíľu som sa natiahol po žuvačkách. Chlap s tetovaním stál priamo za mnou. Nechtiac som pohľadom zavadil o obsah jeho nákupného košíka, v ktorom na mňa vyzývavo špúlila pery sotva pätnásťročná cover girl akéhosi pornočasopisu. Chlapovi som venoval jeden vyčítavý pohľad a chcel som zaplatiť. Ucítil som však jeho ruku na svojom ramene, takže som sa otočil naspäť.
-Máš s tým nejaký problém, debilko?! Nepáči sa ti malá? Tam sa pozri, - povedal a hlavou ukázal na nejakú mamičku s chlapcom, ktorý sa vytešoval z novučičkej hračkárskej pištole. Vyzerala ako ozajstná.
- Ja so svojimi démonmi nikoho neobťažujem. Ale tamto to si raz odserieme všetci. Nakoniec skončíš ako ja, - zaprorokoval Lena a nechal rameno ramenom.
-Kokot, - povedal som mu, keď som zaplatil.
Neštvalo ma ani tak, čo hovoril, ale to, ako ma nazval. Debilko. Neznášam tieto zdrobneliny nadávok.
Skryjem sa za noviny, aby ma neuvidel a hútam, čo teraz. Najprv diera v bruchu, teraz Lena. Bohatstvo, čo je to dnes za deň?! Možno si ma už nepamätá. Jasné, to je blbosť, aby si ma stále pamätal. Nechám na stole dve eurá a predstierajúc zívanie kráčam k dverám.
-Videl som ťa, debilko, - precedí Lena pomedzi zuby, ešte skôr ako stihnem za sebou zavrieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Práca ubehla rýchlo, nakoľko som každú polhodinu kontroloval dieru. Bola stále tam. No, nič. Na večeru objednám pizzu, snáď to do rána zmizne, hovorím si a chystám sa na odchod, keď v tom sa mi postaví do cesty kolegyňa Mazureková. Chce, neprosí, ona chce, aby som prišiel na jej hodinu dejepisu a porozprával niečo o jedenástom septembri.
-Ale ja som matematik, prečo ja? – snažím sa namietať.
-Boli ste tam vtedy predsa, či nie?
-Nie, zo Štátov som sa vrátil desiateho. Jedenásteho som bol už na Slovensku!, -poviem víťazoslávne a bola to pravda.
-No vidíte, to sa bude študentom páčiť. Má to pointu, - zakončí s úsmevom Mazureková. Keď Mazureková chce, všetko má pointu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tie decká boli celkom fajn, aj keď niektoré úplne mimo. Nechápali, prečo im rozprávame o nejakom filme a ja sa tvárim, že som bol pri nakrúcaní. No, a potom sa stalo toto: keď Mazureková napomínala študentov za protiamerické narážky a vysvetľovala, že vo svetovom obchodnom centre nezahynuli len Američania, ozval sa jeden vysoký chalan zo zadnej lavice:
-Zaslúžili si to. Do všetkého sa starajú a ostatní sa majú len prizerať.
Chlapčisko sa podobal na toho z môjho dnešného sna. Naozaj, ešte som vám nevysvetlil, prečo som ráno zatúžil po potomkovi. Snívalo sa mi, že mám syna. Takmer dospelého syna a som s ním na plaveckom turnaji. Bolo tesne pred štartom a ja som mu dával posledné rady. Sústredene počúval, rozcvičoval sa a hoci nepatril medzi extratriedu, v mojich očiach bol najlepší, lebo vyšiel zo mňa, mal moju krv. Bol som na neho neskutočne pyšný, keď som sa pozeral ako sa stavia na štartovací mostík. Ráno som sa prebudil a ešte stále som mu držal palce. Preto ten môj nápad z dieťaťom.
-Hudec! Už som vám to vysvetľovala, ale zdá sa, že zbytočne. Ak s tým neprestanete, tak ...
-... tak čo? – zakontruje Hudec a v ruke sa mu ju objaví pištoľ. Vyzerá ako hračkárska, ale baby začali jačať, akoby bola ozajstná. – Vkuse len buzeruješ a všetci musia mať tvoje názory. Už ma to fakt jebe!
-Hudec, chlapče, čo to robíte?! Položte tú zbraň na lavicu a poďme si o všetkom znovu pohovoriť, - skúša to Mazureková, ale Hudec vyzerá byť už dosť vytočený a zúfalý zároveň.
-Vyser si oko, - povie a namieri zbraňou na učiteľku.
Sedel som necelý meter od nej a vedel som, že buď po nej skočím, alebo ju odbachne. Mazureková má deti, ja nie. Asi by som mal skočiť. Do riti, čo ma po nej!? Ja som sem nechcel ísť!
Skôr ako som sa rozhodol, uvidel som Hudeca ako stíska spúšť. Skočil som. Výstrel ma v momente ohlušil, ale pozeral som sa opačným smerom. Pozeral som na Mazurekovú, lebo som sa bál rovnako ako ona. Zvalil som ju na zem aj so stoličkou. Stále som sa jej pozeral do očí. Zrazu ich mala zatvorené. Myslel som si, že omdlela. Keď jej pramienok krvi pretiahol narúžované pery do neľudskej grimasy, došlo mi, že som skákal zbytočne. Vstal som. Vpredu na košeli som mal prepálenú dierku od náboja, vzadu ďalšiu. Trieda bola prázdna, len Hudec sedel za lavicou a neprítomne hľadel pred seba. Zbraň ležala na zemi ako mŕtvy holub. Napadlo mi, že mu poviem: Američan by si to v takejto situácii strelil do hlavy. Ale nechcel som ho dráždiť. Jedna pointa na deň úplne stačila.

-Ach, bože, myslela som, že si mŕtvy! – privíta ma Žužu a do očí sa jej tisnú slzy.
-Som v poriadku. Som v poriadku, - odvetím, takmer po šepky. -Dáme si pizzu?
-Objednal som tú s morskými príšerami, z pivnice priniesol päťročné víno. Pizza sa fakt vydarila. Dokonca aj diera v bruchu bola náhle minulosťou a ostal mi len úplne obyčajný pupok. Ale víno som nakoniec neotvoril. Lebo keď som nad tým tak rozmýšľal, dnešný deň nebol ničím výnimočný. Je to už pár mesiacov, čo sa v médiách objavili správy o zbraniach, ktoré študenti nosia do škôl. Dnes som sa presvedčil o krutej pravdivosti týchto chýrov a iba náhodou som sa nestal ich hlavnou mŕtvou hviezdou. O pár mesiacov to však bude pre väčšinu z nás deň ako každý iný.

-Ak chceš, môžeme si urobiť dieťa, - povie Pusa večer v posteli.
-Žartoval som, ty vieš, že som srandoval, - odvetím. - Poďme sa dnes len tak nezáväzne milovať.

Paľo SIBYLA

Paľo SIBYLA

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená(my) life /zo života motýľov/coffee stories /poviedky?/müsli /krátke zamüslenia/

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu