reklama

Hrča

Na tele sa mi objavila hrča. No ja si nepamätám kde a kedy som sa o niečo udrel. Nepamätám, že by niekto udrel mňa. Ešte je tu možnosť, že si nepamätám vôbec. Nič. Mám hrču, ale nemám pamäť. Tu už končí všetka prča.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu
(zdroj: satirarasi.wordpress.com/2007/03/01/in-every-cry/)

- Ukážte, nech sa na to pozriem, - povie doktorka. Ako sa ku mne nakloní, vidím jej do výstrihu. – Nič nevidím.
- Určite tam sú, - zareagujem okamžite, pričom sa mi nedarí odtrhnúť zrak od miesta, kde o lekárskej etike ani nechyrovali. – Vlastne, chcel som povedať, určite tam je, tá hrča.
- No dobre. A bolí vás to?
- Nie.
- Prekáža vám pri práci?
- Nie, ale...
- Nevidieť ju, takže ani z estetického hľadiska nie je dôvod sa znepokojovať. O čom vám vlastne ide? – opýta sa ma tak trochu nahnevane.
Vôbec nemala pre mňa pochopenie a vyprevadila ma z ambulancie, vyčítavo ukazujúc na početnú skupinu dôchodcov so zlomenými končatinami. Majú sedieť doma, keď sa šmýka, pomyslel som si.
Čo teraz?
Najprv diagnóza: za posledných dvadsaťštyri mesiacov som zaznamenal zvýšený výskyt situácií, v ktorých moje telo reagovalo nasledovne: Motorika prestala fungovať koordinovane, ruky zrazu zatúžili spojiť sa v objatí prstov a v hrdle sa mi objavila sentimentálna hrča. Kútiky úst pocítili silu zemskej príťažlivosti o čosi intenzívnejšie a bez ohľadu na oblačnosť mi začal vlhnúť zrak.
Ďalej už nič. Len tá hrča a mierne zrážky v zornom poli. Po niekoľkých sekundách podivná nevoľnosť vždy odíde. Bez pozdravu. Aby som si nemyslel, že sa už neuvidíme.
Naše ostatné stretnutie sa odohralo medzi sviatkami. V telke dávali Malé ženy. Áno, presne tie Malé ženy, ktoré v Priateľoch rozplakali aj mne blízkeho cynika Chandlera Binga. (Autorka literárnej predlohy Luisa May Alcott, ktorej nevyčerpateľným námetom na písanie bola láska medzi mužom a ženou, matkou a dcérou, otcom a jeho deťmi, sa až do konca svojho života nevydala.
- Pretože som sa zamilovala do toľkých krásnych žien, ale nikdy do žiadneho muža, - vysvetlila raz v jednom rozhovore. Na zaplakanie.)
Alebo týždeň dozadu. Bratia Česi organizovali preteky svetového pohára v zjazdovom lyžovaní a hoci jej obrovský slalom vôbec nevyšiel, v tom klasickom naša pretekárka hviezdila. Skončila druhá. Hneď po dojazde prišla k našim fanúšikom, podávala si s nimi ruky a celá žiarila, tá naša Zuzuľa. Bodaj by nie. Predstavil som si všetku drinu, ktorá predchádzala jej úspechu, v dave viala naša vlajka. Úplne ma to vzalo. Hrča vošla bez zaklopania, akoby sa nechumelilo. Pritom vonku naozaj chumelilo. Bol som úprimne dojatý. Bez srandy.
Najprv som si myslel, že to súvisí s vekom. Čím sme starší, tým sme citlivejší. Srdce sa rokmi unaví zo všetkých tých hádok a stresu. Keď je to nutné, vystrelí empatiou proti rozumu a prázdna nábojnica v podobe beztvarej hrče uviazne nám v hrdle. Niekoľkotýždňovým pozorovaním svojich príbuzných, kolegov a priateľov som sa však presvedčil, že starnutie nie je nevyhnutne cestou do hĺbky srdca (svojho ani druhých), rovnako, ako nie je zárukou múdrosti. Veľakrát je to presne naopak. Čím sme starší, tým sme hlúpejší. A bezcitnejší.
Je preto možné, že ide o akýsi dosiaľ neznámy vírus, ktorý neohrozuje len miestnych a len ľudí. Dôkazy? Kandidátka na kandidáta pre prezidentské voľby v USA (uf!) Hillary Clinton sa rozplače po úplne banálnej otázke novinára. Alebo prípad snehuliaka, ktorého som ešte nedávno stretával cestou do práce. Keď sa po niekoľkých dňoch pod mrakom konečne na oblohe ukázala slnko, chalana to úplne zobralo a o chvíľu sa z neho lialo, ako z nejakej hysterky, ktorá si zabudla zobrať antidepresíva.
Doktorka mi neporadila, márne prepínam televízne programy v slepej viere, že snáď zahliadnem reklamu propagujúcu vitamíny na posilnenie imunity duše.
Asi s tým nič nespravím, s tou hrčou. Srdce si kvôli takej malichernosti neobijem vlnitým plechom. Snáď sa naozaj nič vážne nedeje. Možno to len znamená, že ešte nie som púhy výrobný stroj, klientské číslo bez klienta, bezfarebný článok v spotrebnom reťazci. Možno to znamená, že som ešte stále človek.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

P.S.: Z včerajších novín som sa dozvedel, že ženy vo Švédsku si po urputnom boji za rovnoprávnosť vymohli právo navštevovať plavárne hore bez. Dole s, hore bez, dobre vidíte. Ako som článok pre istotu druhýkrát čítal, hrča bola už v hrdle a do očí sa mi tisli slzy. No tentoraz to nebolo od dojatia, ale z ľútosti. Že som sa ja nenarodil vo Švédsku!

Paľo SIBYLA

Paľo SIBYLA

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená(my) life /zo života motýľov/coffee stories /poviedky?/müsli /krátke zamüslenia/

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu