reklama

Hotel Na druhej strane

Mal to byť zlom. Mal to byť let na tropický ostrov, palácový prevrat s použitím bojového umenia a sexuálnej tyranie, vysvätenie mojej ženy za jedinú dcéru všemohúceho Boha, ktorý v živote, v celej ľudskej ére, minimálne na tejto mliečnej dráhe bez chlpatých, nemal žiadneho syna. Pretože každý muž je v princípe chybný výrobok. A dosť silne pochybujem, že by ten starý dal svoj kopirajt na plastovú pištoľ, ktorá smrdí po šikmáčoch

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu
(zdroj: Foto: Ján Hronský - Irish Pub Revolting)

Vopred všetkých upozorňujem, že od tohto momentu a na tomto mieste budem politicky, rasovo a občas možno aj faktograficky nekorektný, až by z toho všetci politickí komentátori únie dostali kiahne a do rána by skapali. A poviem vám aj prečo: téma si to vyžaduje.
Sranda je, že som jedným z nich. A predsa stojím mimo onoho manifestačného sprievodu, v ktorom každý účastník drží maketu ružového penisu s fosforovým nápisom CHLAP-OTEC-LOVEC. Stojím hneď vedľa, pokukujem na nich, na tú hlučnú partu. A keď si ma občas niekto z nich všimne, zavolá, pridaj sa k nám, viem, že by som nezapadol, že všetko na čo by som sa zmohol, by bol len taký dutý smutný údik s ceruzkovým nápisom muž. Tak sa radšej otočím, že akože nepočujem a idem za svojou ženou.
Jediné, čo stojí v ceste vysväteniu mojej ženy, to jediné som ja sám. Síce nikde nie je napísané, že svätica musí porodiť, ale v našom malom súkromnom svete, kde sme jeden druhému anjelom, diablom, prorokom aj starostlivým kňazom zároveň, do tohto nášho sveta patrí dieťa. Patrí tam, no nie je tam. Ostalo zabudnuté kdesi na svadobnej hostine pred tromi rokmi, vyjedá tam krémeše a serie na nás. Konkrétne na mňa. Lebo, aj keď to žiaden doktor nepotvrdil, mám ten hlúpy pocit, že pravou a jedinou príčinou, prečo s manželkou nemáme deti, tou príčinou som ja. Ale robím, čo môžem. Nepijem, nefajčím, súložím, vždy keď žena povie, že teraz by to mohlo vyjsť, teraz sa cíti mimoriadne plodná. A viem, že ak to budeme robiť rýchlo, že moje spermie si za to neobujú tretry, nenachlcú sa karnitínom a nepokoria sveťák na hladkú stovku. Ani bohovi ich to nenapadne! Takže to robíme pomaly, užívame si za asistencie medu, vanilkovej zmrzliny a oválneho zrkadla po babke, a keď je po všetkom, nachálujeme sa niečím ľahkým a šťavnatým.
A o hodinu to robíme znova.
Viem, že práve ja by som to nemal hovoriť, ale nepomôžem si. Som novinár a ako správny novinár svojej vlasti nepoznám pojem ako spravodlivosť, tobôž nie nespravodlivosť. Sú fakty a sú deje, súvislosti nech si každý hľadá sám. Súdy nech vyrieknu sudcovia, ľútosť, smútok, oči pre žiaľ necháme tínedžerom a ekologickým aktivistom. To je moja práca, takto myslieť. Lenže môj život, hmm, to je iné kafe. To je čierna usadenia na dne hrdzavého pohára, čo si Abrahám nechal na okne v maštali, keď podal ten heroický výkon, hodný prinajmenšom ranných správ na Markíze. Prečo si niekto chlipká z voňavého kapučínka, decko čúra do pieskoviska, všade je slnko, všade je neuveriteľný rast a perspektíva svetlých zajtrajškov pokorila aj tie najodvážnejšie ópiové vízie mladého Uľjanova? Ani neviem, koľko mal ten detí a síce ich život bol určite skurvený povesťou ich fotra, ale aspoň boli. Toto mi príde nespravodlivé, hoci žiadne také slovo ako nespravodlivosť nepoznám.
Potom prišlo obdobie, že už nám to prestalo chutiť, med sme vykydli osám, zmrzlinu vysušili na horšie časy, a to že sa vytratila aj tá vášeň, tak to už nemožno nazvať nespravodlivosť, na to som v slovníku nenašiel vôbec žiadny termínus.
- Čo keby sme šli za Varjanou? – opýtala sa žena pri sobotňajšej večeri.
- Zlatko, ja ten riad bez všetkého umyjem. Len ma už, prosím, neťahaj po žiadnych ľudových liečiteľoch. Tobôž nie liečiteľkách.
Ale vôbec nedala na to, čo hovorím, je tvrdohlavá až strach a občas mám pocit, že keby som to nechal všetko na ňu, tak nám už dávno po celom dome pobehuje kŕdeľ Potterov, Apačov, pikačov, jednoducho tlupa nádherných decák, mojich, teda našich celkom živých decák.
Tak som sa nechal prehovoriť, pretože Varjana údajne nie je nijaká liečiteľka, ale veštkyňa. Pomyslím si, fasa, teraz sa aspoň dozviem, že to môže byť aj horšie. Ale keď sa k nej nasledujúci večer dostavíme, nie je to až také zlé. V kresle drieme sotva tridsaťročná baba, ktorá v mladosti, súdiac podľa jej mejkapu, fičala na The Cure, a preto čakám, ako ma zastaví ešte vo dverách, nakoľko ja som tých feťákov moc nemusel a drevo som rúbal, zatiaľ čo chlapci z Metaliky spievali, že na ničom inom nezáleží.
- Ďalej ani krok! – povie potemnelo spiaca v kresle a tak so ženou zostaneme stáť na mieste a čakáme, čo bude ďalej. – Nemyslite si, nie ste jediní, ktorí chcú potomkov, no nedarí sa im. Ale na moju krištáľovú guľu a broky zo vzduchovky v pravom lýtku prisahám, že ste prví, ktorí si myslia, že chyba je v nich. Ste, teda konkrétne vy pane, úplne v poriadku, veríte mi?
Chvíľu sme ticho a potom úplne otvorene, nahlas poviem svojej žene, že som ju varoval.
- Verím vám, - povie moja žena a ja si pomyslím, že možno žijeme s príslušníčkami nežného pohlavia v tej istej krajine, ale definitívne obývame dve rôzne planéty, vzdialené od seba kvadrilión svetelných rokov, medzi nimi tucet čiernych dier.
Hlavná mesidž z Varjaninho hrnca znie, že to všetko robíme dobre, ale na zlom mieste. Spod vankúša vytiahne automapu počmáranú zelenou fixkou a vysvetlí nám cestu, v mobile vyhľadá číslo, na ktorom nám povedia, kedy môžeme prísť.
- Ste mi veľmi, ale veľmi sympatickí vy dvaja. Bude to dnes za tisícsedemsto ako pre vás, - povie namiesto šťastnú cestu.
Chcem vsadiť svoju zbierku keksov, že nás tá malá posiela kamsi do cigánskeho geta na východe, čím ma chce úplne zničiť, pripraviť o rozum, o posledné zvyšky mužskej cti, pretože síce som sa o tom nechcel vôbec zmieniť, no teraz musím povedať, na celé ústa zarevať, že ak tu niekto hlása sociálny štát a sociálnu spravodlivosť, tak nech mi vysvetlí, prečo tí čierni v životných podmienkach stredovekej dediny dokážu priviesť na svet kompletný basketbalový tím aj so striedačkou?! Lenže keď sa lepšie pozriem do mapy, zisťujem, že som podcenil tú šarlatánku a údajne to funguje, sesternicinej netere mama tam vraj tiež bola a do roka porodila syna ako z katalógu, šteboce mi moja žena, zatiaľ čo ja šoférujem. Sme pätnásť kilometrov za mestom, na okraji menšieho mesta, ktoré sa rozrastá tak rýchlo, že o pár rokov už nebude treba nikam jazdiť, to mestečko sa pristavia priamo k nám. Zaparkoval som pred pozoruhodnou stavbou v tvare na výšku postavenej polootvorenej knihy a keď sa pozriete na prednú stranu obálky tej budovy, zistíte, že okná, dvere, balkóny sú úplne identicky umiestnené aj na jej strane zadnej. Ale dnu sa vstupuje len z jednej strany, nad vchodom mäkkým neónom oslovujúci nápis Hotel Na druhej strane a keď vkročíme dnu, nad recepciou je ten nápis dokončený, dotiahnutý do nespochybniteľného konca, aby každý vedel, že je na správnej adrese, pretože tam stojí napísané ... je dieťa. Vstupná hala, chodby, dokonca i výťah sú vymaľované bielou a prednatálne žltou, zo stien kde tu vystupujú menšie či väčšie kopčeky, zrejme akože zadky, prsia, hlávka bez vlasov, ale môže to znamenať aj čokoľvek iné, no každopádne je to zaujímavé a človek má chuť sa toho dotýkať, prešetriť ten symetrický výrastok z tela steny. Keď tak urobím, zisťujem, že kopčeky hrejú, akoby uprostred nich čosi žilo.
- A môžete mi povedať, ako to funguje? – nedá mi sa neopýtať, keď nám recepčná podáva kľúče od izby. – Máme niečo robiť inak, ako zvyčajne, dostaneme extra prídel vitamínov?
- Ach nie, nie, to nie je nutné, -odpovie s úsmevom. – Robte to tak, ako vždy a robte to tu. A výsledok, pardon, dieťa sa čoskoro zaručene dostaví.
Mimochodom, izba bola mimoriadne lacná, izba č.409, zdalo sa, že robia naozaj všetko pre spokojnosť svojich hostí.
V hoteli bol bazén, takže sme si išli zaplávať a aspoň sme spoznali ostatných hostí, hoci na recepcii som mal pocit, že dnes je to vyľudnené a naše vzdychy, slová v neznámom jazyku, extatické výkriky tak nebudú nikoho rušiť, ale teraz to tak vôbec nevyzeralo, čerili sme vodu takmer telo na telo ako neznáme lode tesne pred zrážkou, a preto sme to nechali tak už po pol hodine, skôr ako by tam nejaký miestny prijebaný Di Caprio začal skúšať s mojou ženou lastovičku.
Pred večerou sme si ešte zdriemli, unavení vodou a predstavou náročnej úlohy dňa, ale po jedle, ktorého recept by zaplnil celú športovú prílohu pondelkových SME, boli sme pripravení, áno pripravení splniť rozkaz a to milovať sa do omdletia, a milovať sa práve tu, v Hoteli Na druhej strane, kde určite v šatníku čaká George Clooney z Pohotovosti, ak by sme naozaj omdleli, čo by však zo strany hotela nebol práve najrozumnejší nápad, pretože, keby ho moja späť k vedomiu sa navrátivšia žena uvidela, odpadla by znovu. A ja znovu a znovu som sa nechal opiť jej telom, tým miestom desať centimetrov pod pazuchou, kde vyrastá jej malý hrejivý prsník, pohľadom zozadu na jej dlhý slonovinovo biely krk, na jej stehná, ktoré som polial írskym krémom z minibaru a natrel som si ju až tam hore, kamsi do Severného Írska, kde sa neustále strieľa a bojuje za pravdu, lebo kto za pravdu horí, ten za pravdu umiera a pravdu sme po dvanástich minútach mali obaja, obaja zastrelení tajnými zbraňami, obaja na tisícinu sekundy mŕtvi, nehybní a predsa šťastní.
Potom. Potom sme len tak ležali naznak chrbta. Všade bolo ticho, izbou poletovali ešte stále vyčerpané nádychy a výdychy mojej ženy.
- Ty ničiteľ jeden, - povedala zrazu ona a šmarila po mne jeden z ôsmych vankúšov, čo bol bezpochyby nerozumný provokačný akt, za ktorým bude nasledovať krutá vankúšová vojna. Posteľ bola obrovská, takže zákopy boli vzdialené ďaleko od seba, vrhali sme po sebe tie bomby z peria a užívali si každý zásah, a keď som chcel opäť zaútočiť, nemal som na koho, žena sa ukryla pod posteľou, oproti v zrkadle čumel na mňa ktosi mne navlas podobný, čo ma prekvapilo a všetko sa to odohralo v mojej hlave v hyperkrátkom okamihu, pretože som konal emotívne a miesto vankúša som po tom v zrkadle šmaril malou vázou s tulipánmi z nočného stolíka, no prečo som to urobil, to fakt neviem vysvetliť, ale som presvedčený, že Matkin by to vo svojej sobotnej psychoporadni určite zmákol, vtipne zvládol a pridal by nejakú životnú múdrosť typu: ja vášho chrobáka v hlave chápem.
Zrkadlo zarrrrinnčalo, padlo ako dvojičky. Za zrkadlom, na druhej strane steny stáli akýsi ľudia. Medzi nimi Varjana. Medzi nimi ešte jeden nízky, plešatý, potom taký ušmudlaný intelektuál v okuliaroch a brade, žena v dokonalom kostýme, najskôr nejaká odporná studená právnička a piaty do voyerskej skupiny bol akýsi študent, ktorý určite nemal viac ako šestnásť.
- Dobrý večer, - povedal zahanbene študák.
Úlomok zrkadla mierne poranil lýtko právničky. Tá si priložila prst na krvácajúcu ranu a potom si ten prst oblízala.
- To bolo lacné, veľmi lacné, drahá, - povedal jej malý plešatý a stále si držal dlane v rozkroku.
Ešte stále bolo ticho, ešte pár sekúnd. Potom sme s manželkou bez slova odišli.Chcel som ich dať na súd, tých bielo-žltých hotelierov, no ozvala sa moje žena s tvrdením, že ak by po tej noci otehotnela, bolo by to hlúpe dávať ich na súd, že nám predsa pomohli. To malo logiku.
Preto som si sadol za stôl a miesto súdnej žaloby napísal som týchto pár strán. Už v úvode som povedal, že to bude absolútne nekorektné, miestami oplzlé, ale presne tak som to chcel. Všetci to chceme, viem to. Viem to z rozhovorov so slávnymi ľuďmi, z ktorých niektorí sú pre verejnosť bohovia, ale v skutočnosti sú úplne obyčajní, smiešne ľudskí a potom sú tu ďalší, ktorých nikto nepozná, ale vo svojej podstate sú nadprirodzenými bytosťami. Každý z nás si ráno nasadí nejakú masku, viac či menej podobnú nám samým, aký skutočne sme vo svojej prirodzenosti, a večer si ju zase dáme dole, pohybujeme sa v snoch úplne nahí, bez obalu. Napísal som týchto pár strán a založil ich do svojho tajného obalu mnou označeného ako Pod povrchom, a radím vám, urobte to aj vy, pretože, aj keď vám to nikto neuverí, je dobré jedného dňa prestať klamať samých seba.
Potom sme boli nakupovať a potom som si opäť sadol za stôl a napísal jeden poučný článok o kríze rodiny na Slovensku, ktorý som mal odovzdať už v piatok.
Do toho hotela sme sa ešte vrátili. No tentoraz sme vstúpili z opačnej strany. A pozorovali. Nebolo to zlé. Ale nebola to taká zábava, ako prvýkrát.
Neskôr sme sa preto ubytovali vždy len v našej štyristodevine. Zrkadlo bolo vymenené. Nechali sme ich sa prizerať.
Všetko raz skončí.

Paľo SIBYLA

Paľo SIBYLA

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená(my) life /zo života motýľov/coffee stories /poviedky?/müsli /krátke zamüslenia/

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu