reklama

Tak sme sa rozhodli

, že ho zmaľujeme na nepoznanie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
www.ron-del.net
www.ron-del.net (zdroj: autor: Ďuri Špaček)

Roky sme počúvali, aký je odporný, že vôbec nezapadol do prostredia a bolo by lepšie, keby vôbec nebol. Potom bolo chvíľu ticho. Najnovšie sa už každému páči, všetci sa k nemu hlásia a lepia sa po ňom ako osy na prezreté hrušky. Naše dôvody neboli ideologické, ani emotívne. Jednoducho vždy keď sa spomenulo jeho meno, reakcie

Bol piatok večer, práve sme sedeli u Slameňa v obývačke, pozerali matroš, čo natočil pri lezení v Španielsku, keď v tom zavolal Lacko, že má pre nás robotu. Ale že nevie za ňu zaplatiť. Položil som a pozerali sme ďalej.
Zavolal znovu, že vraj sme mu niečo dlžní. Kurva, vyťahuje to už druhýkrát, tú fušku na enbéske, ktorú nám dohodil. Skap do rána, pomyslel som si, lebo som tušil, že to bude dobrá pakáreň.
- Potrebujem sa ho zbaviť, hneď, - spresnil mi objednávku Lacike v prítmí výťahu. Odvetil som mu, že dnes to nepôjde, že sme už kapánek zhúlení. Tak najneskôr do nedele, nástojil Lacike a z peňaženky vytiahol tri fialové.
- Aspoň takto, symbolicky, - okomentoval svoju náhlu platby schopnosť ten vydriduch. Zrazu mi bolo hrozne veselo, zdalo sa mi, že sú to motýle tie bankovky a budú mi naveky lietať okolo hlavy ako kráľovi Madagaskaru. Opýtal som ho ešte, či má nejakú predstavu, ako by sme to mali urobiť.
- Niekde mu to poriadne natrite. Ale aby vás nikto nevidel, - pošepol mi. Hej, takto nejako to povedal, zdá sa mi.

Keď som sa ráno prebudil, nebol som si celkom istý, či to stretnutie s Lacikem nebol len blbý sen. Chcel som mu zazvoniť, ale mal som jednu prijatú správu, tak som si ju najprv prečítal. Od Lacka. Že kde to nájdeme a číslo na nejakého bezkrkého, ktorý sa postará o to, aby nás nikto nevidel. A vraj aby sme prišli autom. Alebo rovno dvomi.
Chalanom som pri raňajkách vysvetlil situáciu a na stôl som položil peniaze. Diskusia o obeti bola krátka a vecná. Okrem dôvodov, ktoré som uviedol v úvode a ktoré boli takpovediac estetické, veľmi rýchlo vyplávali na povrch aj motívy sociálne (to teraz dosť letí). Totiž, my sme na neho nemali. Víkendy sme trávili v horách alebo na umelej stene, nalievali sme sa lapachom, občas totálne neoriginálnym fernetom a frajerky nás nechávali jedna po druhej, lebo nám bolo príjemnejšie visieť na lane, akoby nám mali ony visieť na krku celú božiu noc v nejakom cocktailovom bare. Hm, ale aj tak nás to sralo. Že sme naň nemali. Na ten cocktailový bar tam hore. Čistá kockatá guľa.
Do obeda sme si ho boli pozrieť. Keď som stál rovno pod ním, pripadal mi kurevsky vysoký. Zviezli sme sa všetci traja (Slameň, Dodo Zvara a ja, Arpád Tesár, väčšinu života prezývaný Maďar) hore, kde sme chvíľu pľuli na celý svet. V bare to bolo na nevydržanie: bábiky do seba obracali jedno mojito za druhým a kindermanažéri im pri tom recitovali najlepšie verše zo svojich výpisov z bankového účtu. Cestou dole sme si lámali hlavu nad plánom na zajtra.
Na obed sme išli na Dodovej dodávke po tovar. Lacike bol kšeftár. Kšeftári kupujú veci, ktoré nepotrebujú, aby ich potom mohli predať drahšie, za peniaze, ktoré potrebujú. Kšeftári niekedy niečo ukradnú, premiestnia, presunú na vedľajšiu koľaj a občas sa stane, že je to vec absolútne nepredajná. To sa teraz stalo Lacikemu. V garáži sa mu „úplne náhodou“ objavilo dvanásť balení farebného autolaku. A nie hocijakého. Nepovedal mi, v čom bola tá farba špeci, ale tvrdil, že keby to niekomu strelil či daroval, okamžite by sa to roznieslo a on by sa musel na niekoľko mesiacov skryť s dohľadu. Takýto nebezpečný sajrajt Lacko kdesi splašil a my sme sa ho mali zbaviť.
Tak sme sa rozhodli, že vymaľujeme Nový most. Úplne zadarmo. To bude povstanie, keď sa to podarí!

Nedeľa ráno, v kuchyni ma už čakali raňajky a mamina otázka, že čo dnes budem robiť, v taký krásny slnečný deň. Ja na to, že mám fušku, že idem z chalanmi maľovať.
- V nedeľu? V boží deň! A komu?
- Ufóncom, - prezradil som nechtiac.
Potom zaznelo niečo o tom, ako sa rúham, uťahujem si z vlastnej matky, že by som mal ísť na spoveď. Lebo raz sa zrútim zo steny, celý sa dolámem a bez spovede sa nedostanem do neba. Budem stáť na križovatke, tam medzi očistcom a nebom, no nikto ma nepozve ďalej. Normálne mi prestalo chutiť, keď som to počúval.
S Dodom a Slameňom sme sa stretli v kaviarni Dulák, dali si po demänovke a ešte raz prebrali plán. Ten znel nasledovne. Po prvé: vyzdvihneme všetkých známych, ktorých sme včera večer pozvali na nezabudnuteľnú lezeckú akciu. O čo sa v skutočnosti jedná, im povieme až na mieste činu. Každý si prinesie hrebeň, gel na vlasy, nožnice, aspoň päť tričiek a očarujúci úsmev – rekvizity, pomocou ktorých budeme meniť identitu. Babám dole pri výťahu by mohlo byť podozrivé, ak sa pár magorov bude voziť výťahom hore dole pol dňa. Spreje ukryjeme za čierno-bielu tapetu lemujúcu zábradlie, ak bude málo miesta alebo veľa kochajúcich sa turistov, sú tam ešte schody v druhom pylóne. Stačí nepozorovane preskočiť metrovú bránku, keď sa človek vracia z vyhliadky. Laná, sedačky, lezačky a fľaše s vodou vynesieme ako posledné. Do jedenástej, keď sa UFO zatvára, si dáme pauzu. Krátko pred záverečnou sa my traja presunieme na schody, poriadne nízko, kam sa už strážnikovi nebude chcieť. Či je alebo nie je nejaký strážnik sme netušili, preto si každý vyzuje jednu ponožku a strčí si ju do vrecka. Keď by bolo treba, použije ju ako uspávadlo. Ostatní chalani polezú odspodu. Dvaja zostanú na moste, na začiatku cesty a budú sledovať, či sa neblížia chlupatí.
Tak, to bol plán. A realita?
Všetko išlo hladko. Pri výťahoch neslúžila tá ženská, ktorá vyzerá ako chlap, ale jedna mladá nízka blondína, čo mne osobne pridalo na pohode. Keď sme sa viezli hore prvýkrát, opýtal som sa jej vďaka čomu má také krásne biele zuby.
- Papám veľa jabĺk, - zaštebotala a poodhalila tú svoju slonovinu v puse.
Za tri hodky boli všetky spreje na svojom mieste a my sme mali naozaj dobrú zábavu pri tom, keď sme sa po každej várke prezliekali, robili si nové účesy, hrali sa na hercov z národného.
O tretej poobede sme sa rozišli domov, ale Slameňa sme nechali v bare aj s tisíckou, aby sledoval, či nám niekto nevyňúra naše veci.
Keď som sa večer vrátil, išiel som ešte raz na vyhliadku. Kukal som sa dole, na cestu smerom do Petržalky, po ktorej sa plazil motorový had. Dym mu vychádzal z nosa, oči svietili, bez toho aby jediný raz žmurkol a ja som si hovoril, že je to neuveriteľné. Bolo to, ako keď som raz sedel na brehu jadranského mora, vlny sa rozbíjali o skalný útes, jedna po druhej, od úsvitu do súmraku, ba aj dlhšie a fascinovala ma myšlienka, že toto sa deje od stvorenia sveta až po dnes a ja som toho súčasťou, môžem to cítiť, vidieť, vnímať nekonečnosť času. Tie autá tam dole vo mne evokovali ten istý pocit a kým všetci ostaní na plošine pozerali kamsi do diaľky, ja som len čumel dole na cestu sťa nejaký začínajúci samovrah. Potom sa otočil smerom na hrad, ktorý tam stál ako nerozbalený darček stovky rokov a povedal som si, hej, človeče, občas sa je treba zastaviť, posedieť si na kopci a nechať vietor uniesť z tvojej hlavy všetky smiešne plány.

Slameňa som našiel v bare už poriadne nacenganého, prakticky nepoužiteľného pre náš nočný sprejerský perfórmens. Odtiahol som ho preto od skupiny Anglánov, ktorí sa práve chystali fotiť nočnú Bratislavu svojimi riťami a objednal som dve kávy. Kým ich priniesli, listoval som si v knižke položenej na okne. Bola od nejakého Gézu a bolo to po maďarsky, tak som sa len opatrne obzrel či tu nechlastá aj Slota, lebo ten by to asi neprežil. Maďarské knihy v kaviarni Bystrica! Zaplatil som stopade, naložil Slameňa do výťahu a zubatej tam dole som daroval jedno zelené jabĺčko, ktoré som našiel položené na stene vesmírneho korábu mimozemšťanov.
- Komora zhubných lekárov vám praje dobrú noc, - rozlúčil sa s ňou Slameň aj za mňa.
Keď sa všetci vyparili, svetlá zhasli a had trochu spomalil, čakali sme s Dodom do druhej ráno sediac na železných schodoch v druhom pilieri. Mierne sa to tam všetko chvelo, skoro ako na skale, ale zase bolo teplo, pohodička. Naozaj neviem, čo Ficovi na tom druhom pilieri furt vadí. Rozprávali sme si vtipy, aby sme nezaspali a len tak skúšobne som postriekal jednu stenu. Pre tmu som však nevedel povedať, aká to je vlastne farba.
Robota išla hladko, aj keď dosť fúkalo. Začali sme od hora a o pol piatej sme si už močili nohy v Dunaji. Jeden z chalanov ostal na vrchu kvôli lanám.
Ako sme celí vzrušení čakali na brieždenie, v svite lampy som si čítal údaje na spreji. Všetko to bolo po nemecky.
- Tuší niekto, aká je to farba, že „unsichtbar“?
- Asi šedá, určite šedá, - tvrdil Slameň.
Ešte sme si trochu zdriemli na lavičkách pred múzeom a potom, asi o štvrť na sedem to prišlo. Pozrel som sa na cestu na moste, ktorý bol šedý ako pred rokom. Ale ten sme nenastriekali. Sprejovali sme kaviareň a dva stĺpy, ktoré ju držia blízko neba. Lenže ani UFO, ani stĺpy tam neboli. Zobudil som chalanov, nech v tom nie som sám.
- Určite tam sú, len ich nevidieť, - komentoval Dodo to, čo sme všetci videli a vedeli.
- Je to dobré, bude to v poriadku, - mrmlal Dodo, ale neznelo to vôbec presvedčivo.
Ešte raz som si pozrel obal na spreji. Na jednej fotografii bolo nejaké športové auto, na druhej už len dve čierne kolesá. Potom som si spomenul na ten dokumentárny film na Discovery. Nejakí maníci nastriekali nádherný Jaguár akousi farbou a keď zaschla, auta zrazu nebolo. Bolo akoby celé zo zrkadla. Farba odrážala všetko naokolo a Jaguár tak úplne splynul s prostredím. Lak však obsahoval aj čosi éterické, takže nebolo vôbec možné rozpoznať obrysy auta.
V panike som vytočil číslo.
- Lacko ahoj, to som ja, Maďar. Povedz, kam ty chodíš, keď sa potrebuješ na pár dní stratiť?
Niektorí išli domov, iní skočili s nami tromi na pivo. Škoda, že nám nezostalo z tej farby. Mohli sme sa postriekať, zmiznúť na chvíľu a bol by pokoj.

Na druhý deň pred obedom sme zliezli dole k rieke, presondovať, ako to prijal zvyšok mesta. Cestou som kúpil noviny a slnečné okuliare za kilo, aby nás nebolo spoznať.
Reakcia ľudí bola zdrvujúca. Nikto z nás ju nečakal. Totiž, takmer nikto si nevšimol, že most zrazu nie je. Že je fuč. Nikto neprotestoval, nikto nepísal výzvy, všetci to mali v piči.
Panoráme petržalského brehu teraz vládla vysoká presklená veža. Každý načas oslepol, keď sa v jej oknách zaškerilo žeravé slnko.
Večer sme zašli k mostu, akože čo je to za pantomímu a kde sú všetci. Pri výťahu nebol nikto, ani zuby, ani jablko. Hore sa nesvietilo. Pokračovali sme preto ďalej, k Aupark Tower. Tam sme ich našli. Bábiky, yupíci, brandisti aj Briti sa rinuli do prednádražia toho studeného skleníka ako stádo, a keď som sa im pozrel do očí, nevidel som v nich nadšenie, vzrušenie ani obyčajnú radosť. Nevidel som v nich nič. Pripadali mi ako roboti. Tak som jedného jemne kopol do členka a čakal, že sa na mňa osopí, jednu mi vrazí. Poskytol by mi dôkaz, že základné reflexy im nevyoperovali a ja by som mohol pokojne zaspať. Lenže ten chlap išiel ďalej, ani sa na mňa nepozrel.
- Poďme domov, - povedal som. Normálne som sa bál zostať.
- Počkáááj, - povedal Slameň. Stáli sme pri vchode, zoradení do polkruhu ako nejaký volejbalový tím. Slameň sa pozrel hore, kamsi až na dvadsiate druhé poschodie. Urobili sme to isté a mysleli na rôzne hlúposti. Za krátko sa ukázalo, že len na jednu:
- Je to definitívne väčšia plocha a zrejme sa to bude trochu kĺzať. Ale keby nás bolo viac...
Stačilo už len zistiť, ako sa dostať k tej farbe.

Paľo SIBYLA

Paľo SIBYLA

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená(my) life /zo života motýľov/coffee stories /poviedky?/müsli /krátke zamüslenia/

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu