Paľo SIBYLA
Sedem spôsobov ako zabiť manželku
Ak existuje manželstvo bez lásky, potom musí existovať aj láska bez manželstva.
Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, (my) life /zo života motýľov/, coffee stories /poviedky?/, müsli /krátke zamüslenia/
Ak existuje manželstvo bez lásky, potom musí existovať aj láska bez manželstva.
, sedel som v londýnskom metre, kdesi medzi stanicami Moorgate a Angel. Naproti mne sotva dvadsaťročný Afro-angličan (alebo to bol Afro-američan? Nikdy to neviem na prvý pohľad určiť), v jeho ako z ovčej vlny hustom háre zabudnutý hrebeň. Chcel som mu povedať, že toto sa v New Yorku nosilo už pred tridsiatimi rokmi, že je tak trochu out. No v tom momente som sa pozrel na seba v odraze okna a musel som priznať, že ja sám som všetko, len nie je in. Nechal som hrebeň hrebeňom, Afrovi na výber jeho pôvod a vzrušene som sa začítal do novín, kde písali o domovine.
alebo krátka úvaha na ošúchanú tému v jedno sprdene chladné ráno.
Posadila sa k stolu vpredu pri stene, aby videla na pult so zákuskami. Mladý muž za pultom sedel na stoličke a čítal noviny. Vôbec si ju nevšimol. Svetlozelená košeľa s krátkym rukávom len chabo zakrývala jeho svalnaté telo. Gaštanovo hnedé oči sa naháňali po čierno-bielych riadkoch s neznámym obsahom a všimla si, ako mu občas cuklo mohutným bicepsom ľavej ruky. Boli to informácie o situácii na finančných trhoch? Výsledky zámorskej hokejovej ligy? Recenzia na ľahko erotický film s prekvapivou pointou? Ešte chvíľu sledovala objekt svojho záujmu. Dostala naň chuť.
Na pravej ruke som žongloval s cestom na pizzu, krútil som ho frajersky nad hlavou. Zatiaľ čo hostia znudene sledovali tú kulinársku šou, tam hore sa diali veci.
Na tele sa mi objavila hrča. No ja si nepamätám kde a kedy som sa o niečo udrel. Nepamätám, že by niekto udrel mňa. Ešte je tu možnosť, že si nepamätám vôbec. Nič. Mám hrču, ale nemám pamäť. Tu už končí všetka prča.
Skrátený pracovný postup alternatívnej silvestrovskej/chatovej zábavy, pár slov o najťažšom remesle a riešenie neriešiteľného zadania generáciou Y.
Čľup. Čľup, urobila do vody pena na holenie, potom ako ju žiletka aj s chlpmi vymrštila preč zo svojho tela. Bolo deväť hodín ráno, stál som v kúpeľni pred zrkadlom, holil som si tvár. Deväť hodín ráno, pätnásteho decembra 2007 a teraz neviem, či vďaka tomu zvuku peny dopadnuvšej na hladinu vody v umývadle, alebo kvôli faktu, že odvtedy ubehlo presne dvadsať aj dva rokov, spomenul som si na deň, keď som dostal poriadne po papuli, ako nikdy predtým nie. Hoci, vtedy som to vôbec tak nevnímal.
V prepotenej košeli, s prázdnym žalúdkom, s výrazom na smrť unaveného vojaka bez armády a vlasti, za ktorú by položil život, čakal som na prízemí na výťah, čakal som ranu z milosti. A vôbec som neočakával, že to bude také rýchle.
- Ježišmária! – zareval som na celý dom, keď som si pár dní dozadu pozrel účet za telefón. Ale poslušne som zaplatil a dušoval sa, že si nájdem frajerku, ktorá nebude požadovať, aby som jej každý večer volal. Často na druhý koniec planéty, do krajiny, ktorej meno neviem ani vysloviť. - Preskočilo vám?! – opýtal som sa podráždene, keď mi o týždeň nejaký chumaj na druhej strane linky oznámil, že som účet nezaplatil a mám sa dostaviť na jedno z ich obchodných miest.
Hovorí sa, že ľudia sú v mnohom podobní zvieratám. Ja by som povedal, že sme až na bezvýznamné detaily úplne rovnaké tvory. Rovnako pudoví, rovnako bezcitní. Každý z nás jedinečný, všetci svojim spôsobom krásni. My ľudia sme dokonca, podobne ako nemá súčasť živého tvorstva tejto planéty, schopní žiť v zajatí. No na rozdiel od zvierat to robíme z vlastnej vôle.
Ach, Bože, ďakujem ti, že už nie si,
Keď sa ma ľudia pýtajú, aké sú moje plány do blízkej budúcnosti, väčšinou ponúknem rovnakú odpoveď: dožiť sa rána a zachovať si pri tom zdravý rozum. Musíš uznať, nie práve malina v dnešnej šialenej dobe. Nedávno som si stanovil ešte jeden, nemenej náročný cieľ.
Je také obdobie teraz. Obdobie zliav, výpredajov, neskutočných akcií. Hoci niekedy mám pocit, že táto sezóna nízkych cien trvá celých dvanásť mesiacov. Potom je fakt svinsky ťažké nepodľahnúť a nenakúpiť tony vecí, ktoré človek vôbec nepotrebuje. Sa mi to darí zatiaľ. Až na jednu výnimku.
Mal to byť zlom. Mal to byť let na tropický ostrov, palácový prevrat s použitím bojového umenia a sexuálnej tyranie, vysvätenie mojej ženy za jedinú dcéru všemohúceho Boha, ktorý v živote, v celej ľudskej ére, minimálne na tejto mliečnej dráhe bez chlpatých, nemal žiadneho syna. Pretože každý muž je v princípe chybný výrobok. A dosť silne pochybujem, že by ten starý dal svoj kopirajt na plastovú pištoľ, ktorá smrdí po šikmáčoch
Nestalo sa to včera, ani pred mesiacom. Ubehli odvtedy už viac ako tri roky a dôvod, pre ktorý táto podivuhodná udalosť dosiaľ unikala pozornosti okolitého sveta, je celkom prostý.
Akiste poznáte ten pocit. Krátko predtým, ako z vás ráno nemilosrdne strhne perinu, snívate svoj sen a zároveň si uvedomujete, že čoskoro zazvoní budík. Keďže si to uvedomujete, už nespíte. No ani nebdiete. Ste na okraji cesty, v záhrade neuskutočnených farieb a vôní. V tej chvíli nie je zrejmé, či sa vám sníva sen, alebo v spánku, za bieleho dňa, snívate svoj život. „Môj bratranec mi nedávno rozprával vraj typickú historku z dnešného Iraku.
- Klišé, klišé! – hulákal na celú ulicu cigáň ponorený do tajov obrovského kontajnera. Na chodníku opadané lístie, ako dôkaz, že jeseň nie je len výmysel básnikov a pred ktorýmisi dverami, niekde na druhej strane planéty možno ozajstná zima. U mňa len neskutočný mráz, v posteli vztýčená biela zástava.